Polodivoký chov perličiek
Perličky boli v bývalom Československu veľmi obľúbenou hydinou, teraz sa bohužiaľ stretávame veľmi často s tým, že si ich ľudia zamieňajú za prepelice. Je to preto, lebo z našich dvorov takmer úplne vymizli a zabudlo sa na ne. Perličky pochádzajú pôvodne z Afriky, dokonca rodičia konkrétne našich perličiek sú dovezení priamo z Afriky. Meno dostali podľa peria, ktoré vyzerá ako keby bolo posiate drobnými perlami. Najbežnejšou farbou je práve modrá s perlami, existujú však viaceré farebné varianty vrátane lila, striebornej, čiernej plus farebné kombinácie s bielymi náprsenkami. Pierka z hrudi perličiek sú momentálne ako ozdoba a dekorácia veľmi IN. Našu zimu i tuto v horách znášajú veľmi dobre, sú celoročne vonku a skrývajú sa samé iba pred hustým dažďom.
Perličky sú jedným z najužitočnejších zvierat na našej farme, sú vyslovene multifunkčné. Ide o hmyzožravé vtáky, nedevastujú zeleň, nehrabú ako sliepky. Namiesto toho pochodujú po pozemku a zbierajú a chytajú hmyz. U nás sú to otravné muchy, ktoré prilákali zvieratká a takisto i kliešte. Odkedy máme perličky, u nás na pozemku by ste ich hľadali ťažko i napriek ich hojnému výskytu hneď za bránou. Hovorí sa, že jedna perlička za sezónu vychytá až 5 kíl hmyzu. Perličky sú veľmi ostražité, slúžia i ostatným zvieratám ako poplašný systém. Akonáhle vidia dravca alebo niekoho koho nepoznajú, spustia krik. Na túto ich vlastnosť spoliehajú najmä naše holuby a zdržiavajú sa v ich blízkosti. Krik plaší takisto hlodavce, pre ktoré je veľmi nepríjemný. Navyše, samice znášajú vajcia s veľmi tvrdou škrupinou. Vyfúknuť vajíčko na Veľkú Noc sa dalo len s pomocou vŕtačky. Keď vajíčko spadne na zem, nerozbije sa. Vďaka tvrdej škrupine a malými pórikmi vajíčka vydržia pri dobrom uskladnení až 11 mesiacov, čo oceníme hlavne v zime, pokiaľ sa v lete naskladníme. Vajíčka obsahujú menej cholesterolu a viacej vitamínov ako slepačie vajcia, majú taktiež tmavší žĺtok. Bohužiaľ sú o čosi menšie ako slepačie. Nájsť perličie vajcia je však ako hľadanie pokladu. Hniezda si dobre ukrývajú na kraji lesa a akonáhle ich odoberieme, začnú znášať inde. Našťastie, vajíčka sú veľmi dobre prispôsobené i extrémnym teplotám, veď perličky sú z Afriky. Ako sme už spomínali, perličky sa chovajú i kvôli periu, ktoré zbierame a ďalej sa využívajú ako dekorácie. Posledným úžitkom z perličky na konci jej života je jej mäso, ktoré je vyslovene lahôdkou na stole.
Možno si poviete, prečo ich nechová viacej ľudí, keď je to také užitočné zviera. Bude to asi preto, že dospelá perlička je priviazaná k svojmu teritóriu, kde sa narodila, nedajú sa teda presúvať, utiekli by. Predávať sa dajú len kuriatka alebo násadové vajíčka. Taktiež to perličie teritórium je pomerne veľké - určite je to minimálne 100 metrov na každý smer od "ich stromu", kde spia. Dnes už susedia nie sú takí tolerantní k hospodárskym zvieratám ako to bolo v minulosti. I keď vedia perličky lietať veľmi dobre, často to u nich funguje len jednosmerne, odletia od domu, potom sa snažia domov dostať "pešo". Pristrihovať im krídla nie je však žiaduce - sú tým pádom bezbranné voči dravcom a večer nevyletia na "svoj strom". Ďalším mínusom (zároveň i plusom ako sme už spomínali) je ich krik, ktorý vedia spustiť keď sú v ohrození, alebo niektorá sa zatúla. Je počuť na hodne veľkú vzdialenosť, preto perličky nedoporučujeme chovať v hustejšie obývaných oblastiach.
Naše perličie kuriatka nám vždy vysedia sliepky, i keď sa o to snažia i samé perličky. Z hniezd ich však musíme odháňať, pretože si ich často urobia na kraji lesa, kde sú vo veľkom nebezpečenstve. Malá perlička vyzerá ako malý tučniak, sú naozaj roztomilé. Veľmi rýchlo im však narastú letky a snažia sa letieť. Vtedy je náhradná matka - sliepka veľmi zmätená a snaží sa im veľmi neohrabane stíhať =)