Blog

 

Rozárka je deväťročná kravička, dáma v najlepšom veku. Narodila sa v Nemecku, odtiaľ ju previezli do Čiech, kde sa jej narodil býček Lumír. Rozárka s vôlkom Lumírom sú zástupcami veľmi vzácneho afrického plemena, ktorý vo svojej domovine - Benine takmer vyhynul. Zachránili ho európski chovatelia, ktorí ho chovali ako raritu. V Afrike však malo hospodársky význam ako mäsové plemeno. Momentálne je v Európe iba okolo 1000 kusov tohto dobytka, na Slovensku presne dva kusy, tie naše... Pre predstavu, kravička má v kohútiku iba 90 cm. Marí sa mi, že už na výšku tromfla Amora, takže momentálne je najvyšším zvieratkom na farme.

Tieto kravičky sú čierne, tmavohnedé alebo tmavosivé, len veľmi ojedinele sa vyskytne nejaký ten fľak. Rozárka je čierna, má i malý biely fliačik, Lumírko je celý čierny, cez leto sa im srsť na slnku nádherne leskne. Na hlave majú obaja rohy a medzi rohami úsmevnú ofinku =) Chvost majú až po zem.

Táto kravička je veľmi nenáročná a aj napriek tomu, že ju vyšľachtili v Afrike, dobre znáša našu zimu, pretože im narastie dlhá hustá zimná srsť. Cez zimu sa však radi zdržujú v prístrešku, kde môžu pohodlne odpočívať po jedle, ktoré majú stále k dispozícii. 

 

Keď Rozárka došla, veľmi sme sa strachovali, či si u nás zvykne. Dôvodom pre naše obavy bola jej závislosť na maškrtkách, ktorými ju kŕmili predošlí majitelia, aby si ju spriatelili. Rozárka totižto patrí medzi plemená, ktoré by ste asi nepodojili bez ujmy na zdraví. Sú vychované tak, aby si poradili bez človeka a preto si ponechali divoké inštinkty ako sú ochrana teliatok, agresivita býkov (preto žiadneho nechceme) a prirodzená plachosť divokých zvierat. Jediným spôsobom ako Rozárku prekabátiť, bolo využiť jej maškrtnosť. A tak dostávala milá Rozárka kýble suchého chleba, jabĺčok a mrkvičky, čo by nebolo až tak zlé, keby to nebolo pomaly jediné čo jedla =) My sme jej dali dva kýble ráno a jeden večer ako bola zvyknutá, pretože inak bučala, že to bolo počuť na kilometre (doslovne). Lenže ona si pýtala stále viac a viac. A i napriek tomu, že mala pastvinu, seno a ešte i nakosené zelené, pýtala si len tie maškrtky a ostatku sa nedotkla. Tak sme urobili rázny koniec s maškrtkami a museli sme len dúfať, že prestane pýtať. Nakoniec prestala, ale mala riadnu výdrž. Ľudia na susedných kopaniciach sa čudovali, ktože len tu môže mať kravu, priami susedia sa nám smiali, že máme jurský park. No - prežili sme to my i oni a už je všetko v poriadku. Kravička rada uvidí návštevníkov, ale poprosím - ŽIADNE MAŠKRTKY. Ona zopár dostane i tak, ale nechcem to urobiť pravidlom, že hneď ako ma vidí, niečo dostane. :)